Jeleň lesný (Cervus elaphus) Jeleňovité (cervidae) Žije takmer v celej Európe. Parohy má v priereze okrúhle. Dorastené jedince majú na nich aj po päť konárov. Srsť máva jednofarebnú (červenohnedú), len jelieňatá sú škvrnité. Je až 2,2 metrov dlhý a môže vážiť až 250 kilogramov. Patrí medzi párnokopytné prežúvavce. Je to bylinožravec. Spásajú byliny a obžierajú kríky a nízko položené konáre stromov. Srsť má krátku a jemnú, v zime hustejšiu a raz takú dlhú. Jelenie parohy bývali kedysi väčšie ako dnes Hlavná príčina je v tom, že sa zvyčajne strielali jelene s čo najväčšími parohmi, a tak sa pre poľovnícku trofej znemožnilo dobre vyvinutému jeleňovi zanechať dostatočné potomstvo. Cez deň leží na ležovisku a iba na mrku vychádza na pašu. Sluch a čuch má dobre vyvinutý, pritom je veľmi bojazlivý a plachý. Parohy zhadzuje až vo februári, dokonca júla im narastú nové. Počas rastu nových parohov sa jelene spolčujú do tried. V júli a v auguste začnú tučnieť, čriedy sa rozpadávajú, silné jelene sa začnú jeden druhému vyhýbať, čo je neklamným znakom toho, že sa blíži čas ruje a s ním aj obdobie vážnych bitiek samcov o samice. Jeleň žije približne 18 rokov. V prvom roku je jelieňaťom, v druhom roku paličkárom. Vtedy sa stavbou tela podobá jelenici, ale má dva nerozkonárené končité parohy. V treťom roku je „slabým“ jeleňom. Má tenké parohy a na každom po 3 alebo po 4 konáre- (je šestorákom alebo osmorákom). V štvrtom roku na jeseň mu narastie rujná šija. V piatom roku je už dorastený a aj parohy má väčšie. V šiestom až ôsmom roku je podľa parohov „silným“ jeleňom. V deviatom až jedenástom roku dosahuje vrchol života, stane sa „kapitálnym“ jeleňom a ostáva ním až do štrnásteho roku. V pätnástom až sedemnástom roku sa stáva „spiatočníkom“, nové parohy mu narastajú kratšie a dosahuje prirodzenú hranicu života. U nás sú známe dve rasy jeleňa: v Čechách a na Morave žije Jeleň lesný stredoeurópsky (Cervus elaphus hippelapus), kým na Slovensku prevláda väčší Jeleň lesný karpatský (Cervus elaphus montanus). Pokiaľ ide o potravu a prostredie je veľmi prispôsobivý. Rozlišuje sa okolo 28 poddruhov. Samice jeleňa sa nazývajú „lane“. Lane vytvárajú stáda vedené dominantnou samicou, samce okrem obdobia ruje žijú v oddelených skupinách. V boji cez ruju sa samci sčasti predvádzajú a sčasti ide o meranie síl. Jelene ručia, udierajú parohmi o kroviny a stromy alebo sa s nimi pretláčajú. Víťaz získava hárem (stádo jeleníc). Potrava: rôzne druhy tráv a bylín, lupene, výhonky, lístie a kôra drevín, rôzne plody a poľné kultúry. Pri vysokom počte spôsobujú potravovou špecializáciou veľké škody lesnému hospodárstvu odhryzom drevín a lúpaním kôry, ale aj škodia v poľnohospodárstve.________________________________ __________________________________________________________________________________________________ __________________________________________________________________________________________________ Srnec lesný (capreolus capreolus) Jeleňovité (cervidae) Srnec je najmenším európskym predstaviteľom čeľade jeleňovitých. Je bylinožravý a prežúvavý.Má veľmi útlu, jemnú stavbu tela, štíhle vysoké nohy a štíhly krk. V zadnej časti vyvýšené telo mu umožňuje dobre podliezať kroviská a lesný podrast. Srnce trávia deň zväčša dlhším odpočinkom, prerušovaným pastvou. Hlavné fázy prijímania potravy sú najmä za súmraku a ráno. Závažným obdobím ročného cyklu je vrcholiace leto, keď si srnce musia vytvárať rezervy na zimu. Dostupnosť a kvalita potravy v tomto období je neraz rozhodujúcim predpokladom prežitia. S ubúdaním zeleného krmiva sa aktivita srncov čoraz viac obmedzuje. Zimu trávia v maximálnom možnom pokoji v dobrom úkryte alebo na otvorenom poli. Tým znižujú svoj energetický vývoj v čase chudobnom na potravu. Srnce a srny sa správajú teritoriálne. Svoje územie si značkujú výlučkami pachových žliaz. Samce to robia sekrétom z čelovej žľazy, otieraním parožia o kroviny a na iných nápadných miestach. Srnce sú veľmi náročné na potravu, snažia sa obmedziť príjem nepotrebného na minimum, vyhľadávajú teda vysoko výživné rastliny alebo výhonky. Srny vrhajú jedno až dve mláďatá. Asi po týždni už nasledujú matku a začínajú behať. U nás je srnec najpočetnejším kopytníkom. V kultúrnej krajine predstavuje srnec lesný najväčšie pôvodné lovné zviera. Je to prežúvavý bylinožravec. Srsť má v lete červenohnedú a v zime sivohnedú. Je menší ako Jeleň lesný. U srnca sa podľa počtu konárov nedá zistiť vek. Dosahuje dĺžku samec: meria 135cm a váži okolo32kg Samica: meria 60 až 70cm a váži okolo 15kg Samice sú oveľa slabšie. Dožívajú sa 10 až 17 rokov. Ešte poznáme niektoré druhy z Jeleňovitých. Napríklad: Jeleník pudu (pudu pudu)-žije v peruánskych Andách, je to najmenší jeleň (Jeleník)na svete- má 30cm a váži asi 10kg.Je len trochu väčší ako zajac. Dobre pláva vo vode. Kabar pižmový (Moschus moschiferus)-Žije v horách strednej Ázie, v Himalájach. Len veľmi málo schádzajú nižšie ako je 2500 m n.m. V okolí pupka má pachovú žľazu vyvinutú ako vrecúško veľkosti pomaranča. Tvorí sa najmä v čase párenia pižmo, ktorí sa používa na výrobu voňaviek. Tieto dva druhy patria medzi najmenšie Jeleňovité na svete._____________________________ __________________________________________________________________________________________________ __________________________________________________________________________________________________ Medveď hnedý (Ursus arctros) Medveďovité (Ursidae) Je to najväčšia európska šelma, na Slovensku sa pri prechádzkach prírodou môžeme stretnúť s medveďom hnedým eurosibírskym. Obýva hornaté oblasti vo výške približne 700 až 1500 metrov so zmiešanými a ihličnatými lesmi. Žije samotársky na tichých a ťažko dostupných miestach, kde je dostatok vody a lesných plodov. Svoje teritórium si značkuje pachovými značkami, výkalmi, ale najmä pazúrmi a záhryzmi na kmeňoch stromov a zaberá 20 až 60 kilometrov štvorcových. Dĺžka jeho tela je 1,7 až 2,2 metra, výška v kohútiku je 90 až 125 centimetrov. Dospelé medvede sú v priemere ťažšie ako medvedice: samce vážia 140 až 320 kilogramov Samice vážia 100 až 200 kilogramov a majú o čosi menšiu a plochejšiu hlavu. Farba je hnedá s rôznymi odtieňmi od čiernohnedej po svetlohnedú. Chrup má silný s veľkými očnými zubami. Prsty má zakončené dlhými pazúrmi a aj keď ich nemôže sťahovať do pošiev, vie dobre loziť po stromoch. Má veľmi dobre vyvinutý čuch. Človeka alebo zviera dokáže zavetrať aj na 5 kilometrov. Aj jeho sluch je veľmi dobrý, no na druhej strane nemá až taký dobrý zrak ako iné šelmy a nehybné predmety rozozná iba na menšiu vzdialenosť. Pohybuje naraz oboma nohami z jednej strany a preto má kolísavú chôdzu. Medvede nemajú vyvinutú takmer žiadnu mimiku tváre a jej výraz sa nemení. Aj keď vyzerajú ťarbavo, na krátku vzdialenosť dokáže vyvinúť obrovskú rýchlosť a ani najrýchlejší bežec im neutečie. S príchodom zimy sa medveď utiahne do svojho brloha, ktorý preňho nie je problém pripraviť. Postačia mu mladé smrečiny, zvalený strom, skalný previs. Do brlohu vchádza zadkom a dáva si pozor na to aby zanechal čo najmenej stôp. Po napadnutí snehu je potom dôkladne utajený a ukladá sa na zimný spánok, z ktorého sa občas preberie a poprechádza sa okolo brloha. Jeho telesná hmotnosť môže počas zimy klesnúť až o 20 %. Na jar vychádza zo svojho zimného brloha vychudnutý a vyhladnutý a prvým jeho počinom je, že sa ide napiť vody. Hľadá si akúkoľvek potravu, či už rastlinnú(pasie sa na šťavnatej tráve, obžiera mladé výhonky stromov), alebo živočíšnu v podobe uhynutej zveri. Orientuje sa čuchom. Neskôr sa zloženie potravy medveďa vylepšuje a výrazne sa zlepší aj jeho kondícia. Je zákonom chránený!_________________________________________________________________________________________ __________________________________________________________________________________________________ __________________________________________________________________________________________________ Diviak lesný (Sus scrofa) Diviakovité (Suidae) Majú rypák, na konci ktorého je okolo nozdier chrupkovitý disk vystužený malou kostičkou. Na nohách majú kopýtka. Kožu majú hrubú, srsť dlhú, štetinatú. Chvost je tenký, otáčavý. Diviak lesný býva dlhý 0,9 metra až 1,8 metra. Chvost je dlhý 15 až 30 centimetrov. Samce majú spravidla hmotnosť 50 až 190 kilogramov a samice vážia 35 až 160 kilogramov. Ale v niektorých oblastiach napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350 kilogramov. Sfarbenie kolíše od čiernej, cez červenohnedú, po svetlohnedý, Mláďatá majú na chrbte typické pruhy. Samce majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými druhmi diviakov pomerne malé. Žijú v skupinách (samica s mláďatami), dorozumievajú sa krochkaním a kvičaním. Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Samce sa k skupine pripájajú iba v čase rozmnožovania. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Žijú asi 20 rokov. Na základe ďalekého rozmnožovania diviaka sa rozlišuje veľké množstvo poddruhov. Poddruhy sú diferencované na základe bazálnej dĺžky lebky a veľkostných rozdielov. Dĺžka slznej kosti klesá zo západu na východ a výška narastá. Celá lebka je pritom kratšia a vyššia. Severné a severozápadné druhy majú okrem toho aj viac hustého a dlhšieho osrstenia. Na ostrovoch žijúce diviaky sú celkovo (všeobecne) menšie. Obýva rôzne habitaty, živý sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Uprednostňujú listnaté a zmiešané lesy a radi sa válajú v bahne. Žije v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike. V Európe nežije, prakticky len na Veľkej Británií, Škaninávskom polostrova a v severnom Rusku._________________________________________________________________________________________________________________ _______________________________________________________________________________________________________________________ _________________________________________________________________________________________________________________ Mačka divá (Felis silvestris)Opis: Telo má dlhé až 80 cm, chvost 30 cm a hmotnosť je 3 – 9 kg. Samce sú ťažšie a väčšie. Srsť je sivá až sivohnedá, chrbát. Nohy a chvost sú pruhované. Spodná strana tele je krémosvetlá. Od mačky domácej sa odlišuje predovšetkým robustnejším telom, väčšou hlavou, kratším a huňatejším chvostom s čiernym koncom, menšími ušnicami, dlhšou srsťou a dlhšími hmatovými fúzmi. Pomerne časté kríženie s mačkou domácou však možno rozlíšiť len podľa lebečných znakov. Náš poddruh mačky divej nie je priamym predkom mačky domácej. Rozšírenie a biotop: Z niekdajšieho súvislého areálu ostali dnes v Európe len izolované oblasti výskytu. Pôvodné populácie sa vo väčšej miere zachovali predovšetkým v juhovýchodnej Európe a na Pyrenejskom polostrove, všade inde boli takmer alebo úplne vyhubené. V ČR bola vyhubená pred koncom 19. storočia a ojedinelé zástrely z 20. storočia sú zrejme imigranty. Na Slovensku síce prežila v hojnom počte, ale v ostatnom decéniu jej početnosť výrazne poklesla. Súčasný výskyt v strednej Európe je predovšetkým výsledkom častých znovuosídľovacích akcií. Hoci sa ju v roku 1970 pokúsili reintrodukovať aj na Šumave, v ČR sa v súčasnosti vyskytujú väčšinou len zatúlané jedince z Nemecka a najmä zo Slovenska. Najlepšie existenčné podmienky nachádza divá mačka v listnatých lesoch teplejích polôh, kde v zime nie je vysoká snehová pokrývka. Biológia:. Divé mačky sa pária koncom zimy za hlasitého mňaukania a vrešťania, ktoré sprevádza boj kocúrov o mačku. Gravidita trvá deväť týždňov, 3 – 5 mláďat sa rodí v apríli až v máji. Oči sa im otvárajú po 10 dňoch, cicajú 4 mesiace a na mäsitú potravu si začínajú zvykať od 6. – 7. týždňa. Matku opúšťajú po pol roku a pohlavne dospievajú koncom prvého roku života. Môžu sa dožiť 12 – 14 rokov. Okrem času párenia a odchovu mačiatok žije mačka divá samotársky. Cez deň sa ukrýva v dutinách stromov, skalnatých trhlinách alebo opustených brlohoch líšok a jazvecov. Tak ako aj iné mačkovité šelmy sa rada slní. Aktívne je za šera a v noci. Má veľmi dobrý zrak a sluch, ale menej dokonalý čuch, ktorý používa predovšetkým pri vnútrodruhovej sociálnej komunikácii. Teritórium veľké niekoľko desiatok hektárov si ozačuje na nápadných miestach trusom, močom a sekrétom medziprstných žliaz pri tzv. brúsení pazúrov. Potrava: Divá mačka loví predovšetkým drobné cicavce, ktoré sú rozhodujúcou zložkou jej potravy. Zvyšok tvoria väčšie cicavce do veľkosti zajaca, vtáky do veľkosti bažant, jašterice, obojživelníky a hmyz. Ako všetky šelmy má v prírode významnú funkciu a jej negatívny vplyv na početnosť malej zveri sa už tradične preceňuje. Legislatívny status:. Divá mačka patrí medzi celoročne chránenú zver a legislatíva ochrany prírody a krajiny ju zaraďuje medzi veľmi ohrozené živočíchy so základnou hodnotu 40 000 Sk.